Neúspech

11. july 2011 at 13:24 | Fantóm Gothamu
Tak dnes mi odpísali z vydavateľstva. A krutá odpoveď bola: Nie.
Kedysi by som sa možno aj rozplakala, a upadla do depresie, ale teraz ma to nejako netrápi. Je to smutné - to je všetko.
Som akoby v tranze a čakám, kým to môjmu mozgu dojde. Možno na sklonku života sa rozplačem: Nikdy mi nevydali knihu, ale teraz...
Rozmýšľam, ako by som sa cítila, keby v tej odpovedi bolo: Sme radi, že vám môžeme oznámiť, že vašu knihu radi vydáme.
Tešila by som sa vôbec? Nepochybne áno, ale ako veľmi by som sa tešila? Nebola by som v rovnakom tranze a tiež by mi to pomalšie dochádzalo?
Budem sa ešte niekedy v živote tešiť zo svojho dlhodobejšieho úspechu? Budem niekedy spokojná so svojim životom?

Načo to sem vlastne píšem?
 

Chce to zmenu

21. june 2011 at 16:30 | Fantóm Gothamu
Už príliš dlho je celý môj život neuveriteľne jednotvárny. Tá istá škola, ten istý voľný čas, tie isté tváre.
Zdá sa mi, akoby som v kostiach cítila, že sa niečo stane. Tak ako meteosenzitívny ľudia vycítia dážď, mne sa zdá, že sa niečo blíži.
Ale možno je to len tým, že som už videla veľa filmov, kde keď sa niečo podobné (napr.: traumatizujúce, či nudné...) udeje protagonistovi, tak sa to nejako vyvŕbi, príde zmena zápletky, zmena deju a niečo sa udeje.
Buď som poblúznená z filmov, alebo sa niečo blíži.

Tiež to poznáte, že keď vás niečo raní, tak čas to vylieči? Ale čo keď je tá rana neustála otváraná a rozorvaná? Každým dňom sa naruší to, čo krvné bunky stihli zaceliť.

I keď sa často smejem, zväčša na mňa doľahne taký smútok, že niečo potrebujem. Rada si predstavujem, že tou zmenou bude vydanie mojej knihy, ale to je iba fantazírovanie. Medzi časom som to poslala aj inej tete, snáď mi aspoň tá odpíše.

A budem chodiť na klavír! Táto správa ma naozaj potešila, ale inak nič. Prežívam zo dňa na deň a rozmýšľam nad zmyslom toho všetkého. Niektorí ľudia zmysel života nepotrebujú. No ja áno.

PS: Mali by ste vidieť aký pohľad upieram na monitor, ako týrané šteniatko... A popritom sa nemám načo sťažovať. Mám dobrú rodinu, zdravie, len to šťastie postrádam.


Zoznam pozretých filmov

7. june 2011 at 18:27 | Fantóm Gothamu
Rozhodla som sa, že tento článok budem často obohacovať o nejaký názov filmu a zopár riadkov k nemu, plus, ak napíšem recenziu, bude tu naň odkaz. Takže si stačí otvoriť tentlo článok, ktorý bude časom dlhýýýý, stlačiť Ctrl+F a do vyhľadávača naťukať názov filmu a možno vám ho tu nájde. :)
Tu máte menšiu legendu k tomuto článku:



Top Film (zapamätáte si to ako "zlato")


Dobrý film (zapamätáte si to ako "striebro")



Pozerateľný film (zapamätáte si to ako "bronz")


Prepadák (zapamätáte si to ako "popol" - film až zhorel, taký bol zlý)


Ak uvidíte niekde hviezdičku, znamená to, že film je niečím zaujímavý.


Toto znamená, že daný film milujem a spadá medzi moje obľúbené.


Tento symbol značí, že film si musíte pozrieť.


Symbolizuje, že som pri filme plakala (alebo takmer plakala).

Značí, že sa pri filme (snáď) zasmejete.

* ikonky sú buď mojej výroby, alebo zo stránky iconarchive.com
 


X-men prvá trieda (recenzia)

4. june 2011 at 19:32 | Fantóm Gothamu
Film bol strhujúci, dych vyrážajúci a zimomriavky naháňajúci. Takto by som mohla pokračovať ešte pekne dlho. Z toho filmu som bola jednoducho nadšená! Proste, celý tento článok by som to mohla vrieskať (imaginárne samozrejme), že aký to bol dokonalý film.
Hľadám, čo by sa tomu dalo vytknúť, ale nič... Proste, nájsť jedinú trhlinu. Je to nemožné.
Hudba ma maximálne očarila, nedokážem ju vyhnať z mysle. Všetko na tomto filme bolo proste neskutočne úžasné.
Keby som to porovnala s ostatnými X-menmi, tak títo jednoznačne vládnu. To sa nedá ani porovnávať. Tie ostatné filmy boli pri porovnaní s týmto brak! Tie efekty, tá hudba, ten scenár, Mutant and proud. No proste, jedným slovom, úžasné.

Konečne mi všetko vysvetlili, konečne som to chápala. Premakané do detailov. Kvôli takýmto filmom sa chcem stať scenáristkou. Je mi strašne ľúto, že takéto vyslovené umenie dokáže menej nadchnúť ľudí, ako Piráti z Karibiku. Piráti sú jednoznačná komerčná vec, stvorená skôr na predávanie peňazí ako na ozajstný filmový zážitok.
Tento film nedokážu oceniť bežní ľudia, je totižto nad ich chápanie. Tento film nie je komerčná jednohubka.
Film je pre filmových degustátorov, pre gurmánov.
Kto by chcel troška poznať dej (načo?! uvidíte v kine..., zbytočnosť) tak je to z časov, kedy sa profesor X a Magneto spriatelili. Proste úplný začiatok.

Každá scénka má švih, je akčná, neťahá sa ako sopel z nosa. Film vás absolútne pohltí a nemusíte rozmýšľať nad každodennými problémami. Dokonca si ani nespomeniete, že potrebujete ísť na záchod. A z tej hudby sa jednoducho poseriete! :D (Minimálne ja áno!)

Na celom filme mi nič nevadilo, jednoducho, do kinosály som prišla namrzená a otrávená. Bola som podráždená a naštvaná, ale ten film mi maxmimálne vylepšil náladu.
Opovážte sa stiahnuť si to! Musíte ísť na to do kina, inak nebude celý zážitok kompletný.
Aj herecké obsadenie bolo dokonalé. Často mi vadia nejakí herci, ale tu ani jeden. Všetci tam pasovali ako riť na šerbel. Milujem filmy z takéhoto času, 2. svetová, povojnový čas. Má to istý nádych dekadencie, ktorý sa mi páčil aj na Strážcoch (Watchmen).

Ak sa považujete za filmových gurmánov, je pre vás povinnosť pozrieť si to!

Neodpísal

31. may 2011 at 16:19 | Fantóm Gothamu
Nie, nechcem tu písať o chalanovi, ktorému by som nedajbože vyznala lásku a ten mi neodpisuje. Toto je vážnejšie. Teda aspoň pre mňa.
Viem, že v niektorých vydavateľstvách píšu, že vám odpovedia do troch mesiacov, ale toto je iné. Odpísali mi do hodiny na moju otázku, kám to mám zaslať a teraz nič. Už mesiac. Fajn, aj mojej tkzv. "ex" kamarátke to trvalo vyše mesiaca, ale preboha, toto je seriózne vydavateľstvo. Od jednej známej som počula, že jej odpísali do troch dní, že jej to neberú, ale jej odpísala žena. Ja som to posielala chlapovi, ktorý doteraz neodpísal. Čo to znamená? Že chlapi sú zbabelci? Ale kde, nebudeme generalizovať. Ale tento jeden je.
Ani len netuší, aké to bolo pre mňa dôležité. Áno bolo. Dokázalo by ma to vytrhnúť z občasného smútku a už by ma moje každodenné starosti nezarmucovali. Všetko by som zvládala. Bolo by to pre mňa ako druh odčinenia za to, čo som v poslednom čase zažila a koľko som plakala, ale včera ako som sedela v električke ma osvietilo.

Bola som šťastná z takej hlúposti, že tá električka mala zatienené okná a že mi tam bolo príjemne. Pozerala som von oknom a užívala si "vítr ve vlasech" keď som si všimla, že je otvorené aj strešné okno. (Nebojte sa, pointa príde :D) Spomenula som si, ako som raz to strešné okno otvárala. Hľadela som na to okno a rozmýšľala som, ako som ho vtedy otvorila a uvedomila som si, že som pri tom musela vyskočiť, lebo až taká vysoká nie som (pointa prichádza,čítajte ďalej :D). A potom som i spomenula, že keď som to okno otvorila, tak som bola na seba hrdá, že sa mi to podarilo a jedna teta na mňa tak povzbudzújúco pozrela.
(No, a tu je pointa) A vtedy to prišlo, ako som tak rozmýšľala súčasne nad strešným oknom a nad mojou knihou zistila som, že je medzi tým istá paralera (najprv mi napadla parabola xD). Že vydať knihu, je ťažké ako otvoriť to okno. Niektorí naň nikdy nedočiahnu. A niekedy si tí nižší musia povyskočiť, ale keď sa vám to podarí - budete na seba hrdý a možno sa na vás aj nejaká tá teta usmeje.

A čo z toho vyplýva? Že musím ešte vyrásť.


Nová éra, nový začiatok

28. may 2011 at 14:41 | Zatiaľ bez prezývky
Myslím, že je celkom zjavné, že som kedysi už nejaký blog vlastnila. A veľmi ťažko sa mi s ním lúči, ale musím to urobiť kvôli sebe. Čiastočne preto, že som neskutočne paranoidná (desím sa neželaných návštev môjho dôverného blogu) a čiastočne preto, že v budúcnosti som chcela ten blog navštevovať a tešiť sa z mojich šialených zápiskov, ale už sa to nedá.
Lebo som zažila kamarátstvo, ktoré sa rozpadlo. Niet divu, veď bolo prehnité až do špiku kostí, ale ja som mala ružové okuliare. Bola som ochotná ich nosiť, lebo som ich mala rada, ale teraz už nie.

Vždy keď ich vidím ma premkne smútok a hnev, zovrie sa mi žalúdok a už ich nikdy nechcem vidieť. Pomáha mi prežiť pohľad na ne iba moja milovaná sestrička a rodina. Mám ich rada a som im za to vďačná.

Inak, asi trpím xenofóbiou. Bojím sa nových vecí, ale tých negatívnych. Ale ani netušíte, ako strašne. Dokonca aj keď na týždeň vymením Slovensko za Chorvátsko, tak ma chytí strašná hrôza a neviem ju opísať - to je dôkaz toho, že je to dajaká fóbia (lebo fóbia je vtedy, keď neviete opísať, čoho sa na tom vlastne desíte). Neviem, či určite xenofóbia. Ja sa nových ľudí nebojím, ani cudzincov, ale zmien. Je to zvláštne. ○_○

Tak hola-hej :
Riddle me this
riddle me that.
What kind of a man
on his mind has got bats?

The clock is ticking
Commisisoner

Where to go next