May 2011

Neodpísal

31. may 2011 at 16:19 | Fantóm Gothamu
Nie, nechcem tu písať o chalanovi, ktorému by som nedajbože vyznala lásku a ten mi neodpisuje. Toto je vážnejšie. Teda aspoň pre mňa.
Viem, že v niektorých vydavateľstvách píšu, že vám odpovedia do troch mesiacov, ale toto je iné. Odpísali mi do hodiny na moju otázku, kám to mám zaslať a teraz nič. Už mesiac. Fajn, aj mojej tkzv. "ex" kamarátke to trvalo vyše mesiaca, ale preboha, toto je seriózne vydavateľstvo. Od jednej známej som počula, že jej odpísali do troch dní, že jej to neberú, ale jej odpísala žena. Ja som to posielala chlapovi, ktorý doteraz neodpísal. Čo to znamená? Že chlapi sú zbabelci? Ale kde, nebudeme generalizovať. Ale tento jeden je.
Ani len netuší, aké to bolo pre mňa dôležité. Áno bolo. Dokázalo by ma to vytrhnúť z občasného smútku a už by ma moje každodenné starosti nezarmucovali. Všetko by som zvládala. Bolo by to pre mňa ako druh odčinenia za to, čo som v poslednom čase zažila a koľko som plakala, ale včera ako som sedela v električke ma osvietilo.

Bola som šťastná z takej hlúposti, že tá električka mala zatienené okná a že mi tam bolo príjemne. Pozerala som von oknom a užívala si "vítr ve vlasech" keď som si všimla, že je otvorené aj strešné okno. (Nebojte sa, pointa príde :D) Spomenula som si, ako som raz to strešné okno otvárala. Hľadela som na to okno a rozmýšľala som, ako som ho vtedy otvorila a uvedomila som si, že som pri tom musela vyskočiť, lebo až taká vysoká nie som (pointa prichádza,čítajte ďalej :D). A potom som i spomenula, že keď som to okno otvorila, tak som bola na seba hrdá, že sa mi to podarilo a jedna teta na mňa tak povzbudzújúco pozrela.
(No, a tu je pointa) A vtedy to prišlo, ako som tak rozmýšľala súčasne nad strešným oknom a nad mojou knihou zistila som, že je medzi tým istá paralera (najprv mi napadla parabola xD). Že vydať knihu, je ťažké ako otvoriť to okno. Niektorí naň nikdy nedočiahnu. A niekedy si tí nižší musia povyskočiť, ale keď sa vám to podarí - budete na seba hrdý a možno sa na vás aj nejaká tá teta usmeje.

A čo z toho vyplýva? Že musím ešte vyrásť.


Nová éra, nový začiatok

28. may 2011 at 14:41 | Zatiaľ bez prezývky
Myslím, že je celkom zjavné, že som kedysi už nejaký blog vlastnila. A veľmi ťažko sa mi s ním lúči, ale musím to urobiť kvôli sebe. Čiastočne preto, že som neskutočne paranoidná (desím sa neželaných návštev môjho dôverného blogu) a čiastočne preto, že v budúcnosti som chcela ten blog navštevovať a tešiť sa z mojich šialených zápiskov, ale už sa to nedá.
Lebo som zažila kamarátstvo, ktoré sa rozpadlo. Niet divu, veď bolo prehnité až do špiku kostí, ale ja som mala ružové okuliare. Bola som ochotná ich nosiť, lebo som ich mala rada, ale teraz už nie.

Vždy keď ich vidím ma premkne smútok a hnev, zovrie sa mi žalúdok a už ich nikdy nechcem vidieť. Pomáha mi prežiť pohľad na ne iba moja milovaná sestrička a rodina. Mám ich rada a som im za to vďačná.

Inak, asi trpím xenofóbiou. Bojím sa nových vecí, ale tých negatívnych. Ale ani netušíte, ako strašne. Dokonca aj keď na týždeň vymením Slovensko za Chorvátsko, tak ma chytí strašná hrôza a neviem ju opísať - to je dôkaz toho, že je to dajaká fóbia (lebo fóbia je vtedy, keď neviete opísať, čoho sa na tom vlastne desíte). Neviem, či určite xenofóbia. Ja sa nových ľudí nebojím, ani cudzincov, ale zmien. Je to zvláštne. ○_○

Tak hola-hej :
Riddle me this
riddle me that.
What kind of a man
on his mind has got bats?

The clock is ticking
Commisisoner